Nikdy nezabudnem na svojho dedka, ktorý trávil celé dni v záhrade. Jeho velikánska záhrada bola vždy tip-top – bez jedinej burinky. Ako deti sme mu pomáhali: zbierali mandelinky do pohárov, trhali burinku, luskali hrach či fazuľu. Najradšej som mala, keď som sa pri prechádzke záhradou do sýtosti najedla. Všetko bolo čisté, chutné a bez chémie.

Moja babka mala v dome len dve rastliny – obrovskú monsteru a fikus, ktoré zaberali polovicu obývačky. Nepamätám si, že by riešila škodcov, hnojenie alebo polievanie – jedinými „škodcami“ sme boli my, deti.

Aj moja mama mala rada kvety, no šťastie jej neprialo. Niekedy si aj poplakala, keď jej krásna rastlina vykapala, hoci sa o ňu starala s láskou. 

Pre mňa dom bez kvetov nikdy nebol domovom. Vždy som potrebovala priestor na rastliny a aspoň kúsok miesta na ovocie či zeleninu. Nikdy mi nerobilo problém zašpiniť si ruky v záhrade. Ale úprimne – bola som klasická žena, ktorej časom rastlina vykapala.

Až na materskej dovolenke, som prepadla rastlinkárstvu úplne – doslova ako droge. Nejedno nočné kojenie skončilo „bezvedomou“ objednávkou nových rastlín. Zrazu ich bolo doma viac a viac a môj dom sa začal meniť na džungľu. Počet rastlín rástol priamo úmerne s mojimi popôrodnými hormónmi – dnes ich mám doma už cez 250.

S rastlinami prichádzali výhry aj prehry. Nie vždy sa darilo, ale práve to ma posúvalo ďalej. A tak nejako prišlo aj množenie – keď som chcela rastlinu zostrihať alebo upraviť, bolo mi ľúto odrezky vyhodiť. Začala som špekulovať, ako ich rozmnožiť.

Prvá myšlienka na predaj vznikla vlastne skôr ako zástierka pred mužom – pretože už sa hneval na počet rastlín doma a na ich ceny. Ale práve táto „výhovorka“ zasadila semienko, ktoré postupne rástlo, až z neho vyrástla táto stránka – a chuť robiť niečo inak, lepšie a s väčšou láskou.

Dnes máme špeciálne substráty, hnojivá, rastové svetlá, zvlhčovače a stovky protichodných rád na internete. No predsa mám občas pocit, že rastliny našich babiek boli odolnejšie. Možno preto, že ich nikto nerozmaznával - možno preto, že mali čas rásť svojím tempom - možno je pravda niekde uprostred - a možno práve preto sa aj ja dnes snažím hľadať rovnováhu medzi modernými poznatkami a zdravým sedliackym rozumom.